Dalši diel od Ayri :) Je suuuper!! :D

"Tak čo súhlasila by si s tým všetkým Yumi?" usmial sa na ňu. Yumi stratila reč a stova dokázala hýbať telom. "Light pomôžem ti zo všetkým čo budeš chcieť." žiarivo sa na neho usmiala a Ryuk si zahundral. "Je tak podobná Mise Amanovej. Bohvie kde tá je teraz." znovu použil svoj obľúbený diabolský smiech, ale Light ho ignoroval. "Takže ak súhlasíš prezradím ti to tajomstvo." Yumi nadšene prikývla a potiahla svoju stoličku blžšie k Lightovi. "Toto je zapísník smrti." Ani si nestihla všimnúť odkiaľ ho vytiahol a pred ňou sa zjavil čierny zápisník. "Napíšeš tam meno a obeť do 40 sekúnd umrie." v izbe zavládlo ticho a dážď kvapkal na okno. Yumi neschopná pohybu stála a hľadela na zápisník. "S koľkými sa ešte takto budeš hrať?" znova sa zasmial Ryuk. "Yumi odprevadím ťa ak nemáš nič proti." pokrútila hlavou. "Nie nič proti. Tak pôjdeme?"
"Light , Yumi." usmiala sa Aiko, keď ich spolu žiadala. Kvapkal na ňu dážď a bola celá mokrá. Zahľadela sa na Lighta, ktorý stál pod dáždnikom a jeho ruky sa držala Yumi. "Ahoj Aiko." pozdravil Light. "Aiko si celá mokrá nie je ti zima?" začala okolo nej poskakovať Yumi, ale potom sa vrátila späť k Lightovi pod dáždnik. "Nie som v pohode." usmiala aj, keď úsmev nebol taký presvedčivý ako chcela a vznikla z neho ln bolesť. Celé telo ju bolelo od prechádzky dažďom a predieraním sa cez kríky, keď sledovala ako Yumi bola u Lighta dokonca aj bolestivý pád no teraz sa bolesť zjavila už aj na duši. A bolela viac ako by si Aiko želala. Zasiahla srdce, mozog dokonca aj žalúdok. Nechápala prečo to tak je a čo sa stalo, ale nedokázala bojovať.
Chladný dážď kvapkal ďalej na chodník a stekal dolu kanalizáciou. Zachytával sa na listoch a dáždnikoch ľudí, ktorí boli v takomtom chladnom čase vonku. V ovzduší sa vznášala depresia a strach kto bude Kirovou ďalšou obeťou. "Namika povedz nemáš strach?" zašepkala jej Sandie a takmer vôbec ju nebolo počuť . Jej hlas sa celý triasol a bolo jasné nad kým premýšľala. " Mám povedz mi kto by ho nemal. Toto už asi nie žiadne detská hra a preto by sme sa mali dostať na jeho stranu. Nemôžeme stáť proti Kirovi, kým takto zabíja. Mám strach a ani nevieš aký veľký." spolu sa triasli od zimy premočené ostrým dažďom, pred ktorým ich neochránil ani dáždnik. " Nájdeme ho. Nezomrieme. Nesmieme sa báť. Teraz sa už asi nedá ustúpiť však nie?" Namika pokrútila hlavou. "Vždy je a bude cesta späť." Sandie pokrútila hlavou. "Tým by som si nebola tak celkom istá."
"Takže Itoe tvrdíš, že ak pôjdeme spolu dosiahneme všetko?" Chiaky na ňu nechápavo hľadela akoby v nej videla druhého Kiru. "Nič nás nedokáže zastaviť . Nič nám nemôže zabrániť na ceste za naším bohom." tieto slová poznal veľmi dobre každý kto žil na svete a veľmi sa túžil pripojiť ku Kirovi. Ozvalo sa klopanie a ozvývalo sa celým prázdnym bytom kým sa dostalo až na balkón. "Pôjdem otvoriť." Itoe sa postavila a zmizla v tme, ktorá vládla dnu. Chiaky sa zasmiala. "Ako malá som sa bála tmy. Bála som sa , že na mňa niečo vyskočí a teraz sa vrhám nebezpečenstvu priamo do rúk." Chiaky vstala a ešte raz sa zahľadela na tmavú oblohu. Mala pocit, že obloha jej niečo hovorí a ona tak veľmi chcela vedieť kto. Keby len mala aspoň malé tušenie. "Nerozumiem." šepla a zmizla v tme ako pred chvíľou Itoe. Dnu na ňu čakala Itoe a šokovalo ju, keď na pohovke zbadala Sieru a Sakuyu. "Zdravím." zahundrala si pre seba a rozhliadla sa po vlastnom byte. Pripadal jej taký cudzí, keď v ňom videla tie dve osoby. "No takže tvrdíte, že spoločne Kiru nájdeme?" Ticho prerazil pokojný hlas patriaci Itoe. "Áno určite viete, že samé to nedokážete a my dve tiež nie. Musíme sa k nemu predsa nejako dostať." Siera sa postavila a nervózne sa prechádzala bytom dúfajúc, že tie dve ju pochopia sa ponorila do neuveriteľne dlhého monológu. "A práve pretoto by sme mali ísť spolu." Sakuya ostala sedieť a zahľadela sa na sestry Amanové pretože vedela, že jedna od nich pred nedávnom odišla. "Ako je to dlho čo je Misa preč?" všetko stuhlo a ani jedna z nich sa neodvážila ani nadýchnuť. Atmosféra okolo nich bola čoraz viac hustejšia ,no predsa nepadlo ani slovo.
****************************************************************************
Naomi si nebola istá, na ktorej strane vlastne stojí. Bola na strane japonskej polície , ale ku komu skutočne patrila? Ku kirovi alebo k tomu zvyšku čo bolo proti nemu? Ktorá strana bola silnejšia. "Už som si vybrala stranu? Mám sa báť toho, že onedlho zomriem Kirovou rukou?" Šepkala a sotva vedela čo hovorí. Myšlienky jej bezcielne prúdili hlavou a strácali sa dakde v jej podvedomí. Už nevedela či bdie alebo spí. Netušila kým vôbec je. "A k si nevyberiem stranu zomriem?" zašepkala a po týchto slovách zaspala. Bola taká unavená z kirovho prípadu, že nevládala.
Satomi sa zakryla a myšlienky jej blúdili podobným smerom ako predchvíľou tie Naomine. "Ak by som teraz zomrela čo by sa stalo? Nedokážem si vybrať stranu, ale viem, že stojím na tej správnej tak, ktorá to teda je? prečo sa tak trasiem, keď sa spomenie Kirove meno?" zatriaslo ňou a smutne povzdychla. Chvíľu sa započúvala do ticha bytu. Počula ako vonku na okno búcha strom, ktorý tam stál už tak veľmi dávno. Vždy jej dodával pocit, že nie je sama a, že sa nemá vzdať a preto to teraz ani neurobí.
Myuki hľadela do zrkadla na svoj odraz a snažila sa v ňom zbadať ešte niečo čo by jej povedal prečo je všetko tak ako to je. Čo sa stalo, keď svet upadol do nebezpečenstva. " A vlastne je toto skutočné nebezpečenstvo? Je nebezpené to, že človek zabíja zločincov? je zlé, že chce urobiť z tohto sveta lepší?" zrkadlo jej však neodpovedalo hľadela doň akoby bolo nejaká kvapka nádeje. "Ak to nie zlé musím urobiť to čo musím. Ak budem potrebné budem denno denne odriekať formulku Kirových pododaných len mi niekto povedzte , ktorá strana je teda tá pravá?"
****************************************************************************
"Hm ak by som sa mala skutočne jedné dňa zabiť Miharu bude to až vtedy , keď chytím Kiru. Bez trestu neunikne a nedovolím aby L zase všetko vyriešil sám. Tentokrát budem prvá ja. Vieš ako často s ním predsa súperím kto z nás bude prvý. A teraz to nebude iné." zasmiala sa a odpila si z čaju. "Pre zmenu." zahundrala Miharu a vstala vedela, že táto hra neskončí kým nepadnú aj ich životy. "Vieš Dai ja myslím, že stále tu bude niekto kto bude Kirom. Niekto taký kto pomstí toho skutočné, keď už nebude. Niekto kto bude jeho nástupcom a zabije nás do jedného." Miharu si všimla, že sa jej trasú ruky , ale nevedela či to bolo strachom z Kiru alebo možno strachom o svohj vlastný život. "Neboj sa mi nezomrieme. Nie nemôžeme zomrieť." šepkala Dai a jej slova zneli čím ďalej tým menej predsvedčivo.
"Takže , keď sa to tak vezme celé to vyzerá takto. Pozrite sa na časy vrážd." L sa posunul na stoličke do stredu miestnosti. " Hm časy vždy rovnaké a ak si všimnete víkendy....." Kyo nedokočil vetu pretože ho prerušila Ayra. "Tak to vyzerá na študenta pretože ak má voľné víkendy a pracovnú dobu...." zastavila a sa pretože vedela, že to za ňu dokončia. " Má asi od osmej do tretej tak v tom prípade je to niekto z japonských škôl kto má prístup k televízii...." Miestnosťou sa rozľahlo hlasné klopanie na dvere, ktoré sa hneď potom roztvorili. Dnu vošli Tifa, Sasame, Suki a Miya.
"Zdravím vás." L vstal a pomalou chôdzou došiel k nim. "Som rád, že sa k nám pripojíte." usmial sa a naznačil im nech si sadnú do kresiel, ktoré tam na nich prázdne hľadeli čakajúc kým si do nich niekto sadne. "Tifa? Sasame?" obe sa zahľadeli na Ayru a potom pohľadom preskočili na Kya pretože ju doplnil jeho hlas. "Môžete ísť. Choďte si odpočinúť a príďte až zajtra." L ho nenechal dohovoriť. "Je neskoro a zajtra budeme potrebovať každú pomocnú ruku."
"Ideme teda domov?" Sasame ani Tifa neboli odtiaľto a keďže pracovali spolu dostali spoločný byt pre obe. "Kam inam. Toto bol únavný deň najprv tá väznica a teraz dvaja nový ľudia. Aspoň, že je nás viac." zahundrala Tifa. "Mám strach, že niekto nás zradí." Kráčali ulicou a kapuce im zakrývali tváre. "Áno a máš strach, že každý deň môžme zomrieť, ale nesmieme mať strach. " Sasame len prikývla. "A musíme ísť proste ďalej." Tifa odmkla dvere a vyšli po schodoch k bytu.
"Takže Myia, Suki budete spolupracovať. Pretože to tu funguje asi nna ten spôsob." Ayra vstala. "Nie ste odtiaľto však nie?" Kyo položil otázku no odpoveď už aj tak poznal. "Nie." prehovorili zoborovo. " V tom prípade dostanete byt. Je presne na vrchole tejto budovy a je to kvôli tomu aby ste boli stále v dosahu." Dievčatá znova prikývli. "Fajn môžete ísť vonku vás už niekto čaká a zavedie vás tam. Zajtra vám bude oznámené čo sa bude diať." L sa znova otočil k stolu. "Tak veľmi sa zmenil." Myia cítila strach, keď zacítila na svojom chrbte oči, ktoré už dlho poriadne nespali. "Ide z neho strach asi predtým nebol taký však nie?" šepla Suki kráčajúc za ženou, ktorá ich viedla a ďalej kráčali bez slov s hlavou naplnenou nezodpovedanými otázkami.

xD som rada, ze sa paci xD